Ako poslanec NR SR sa v prvom rade musím riadiť Ústavou Slovenskej republiky, ktorá
- v čl. 73 ods. 2 ustanovuje, že:
"Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi." a zároveň
- podľa čl. 75 ods 1 zaväzuje poslanca NR SR dodržiavať sľub v znení:
"Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života."
Inak povedané, tam kde Ústava SR jednoznačne neurčuje, čo poslanec nesmie, tam je poslanec povinný riadiť sa svojim svedomím a presvedčením v záujme občanov Slovenskej republiky.
Takouto oblasťou je aj problematika priebehu tajnej voľby v Národnej rade Slovenskej republiky. Národná rada SR v skutočnosti zabezpečila všetky náležitosti pre "ústavne konformný priebeh" tajnej voľby a jediným sporným momentom je správanie sa poslanca NR SR, ktorý tento priebeh môže plne v súlade s Ústavou SR svojim konaním ovplyvniť. Národná rada SR ako orgán štátnej správy však nemá a ani nemôže mať oprávnenie zasahovať do konania poslanca, ktorý má v prípade akejkoľvek voľby možnosť svojím konaním voľbu aj priamo zablokovať, ak cíti a je presvedčený, že tak koná v záujme občanov Slovenskej republiky.
Preto som presvedčený, že verdikt Ústavného súdu SR, ktorý konštatuje, že Národná rada SR porušila základné právo kandidáta na post Generálneho prokurátora SR na prístup k voleným funkciám, nie je validný. Nijako nenamietam verdikt Ústavného súdu, ktorý konštatoval neplatnosť voľby z titulu zverejňovania hlasovania poslancov NR SR (i keď aj tam to zdôvodnenie pokrivkáva), stále to však s právom kandidáta na rovný a nediskriminačný prístup k voleným funkciám nemá vôbec nič spoločné.
Naďalej tak platí, že spôsob vykonania tajnej voľby poslancom NR SR je výsostne otázkou jeho svedomia a presvedčenia a ak uzná za potrebné v záujme občanov Slovenskej republiky svoje hlasovanie zverejniť, neexistuje a nesmie existovať inštitút, ktorý mu v tom môže zabrániť.
Predmetné rozhodnutie Ústavného súdu tak vytvára nebezpečný precedens, ktorý v budúcnosti môže znamenať, že akákoľvek neúspešná resp. neplatná voľba ľubovoľného kandidáta na verejnú funkciu bude mať za následok analogické vyhovenie sťažnosti dotyčného kandidáta na Ústavnom súde SR za porušenie jeho základných práv na prístup k voleným a iným verejným funkciám. V tomto, podľa môjho názoru, Ústavný súd SR vo výklade Ústavy SR jednoznačne zlyhal.
